O prírode (spomienky na mladosť)

Máme pár dní po sobotnom Otvárači na tému príroda a ja by som sa s Vami formou nesúvislých postrehov rád podelil o svoje dojmy.

Som z generácie, ktorá si pri slove príroda ako prvé vybaví zapchatý nos a nepríjemné alergické kýchanie. Deti sásovských panelákov. Hoci žiadnou alergiou, našťastie (zatiaľ), netrpím, prostredie, v akom som vyrastal, bezpochyby môj vzťah k prírode ovplyvnilo. Hneď od prvej triedy na základnej škole som spozoroval, že budovanie pozitívneho vzťahu k prírode je "trendy". Vyučujúci v tomto smere vyvíjali značnú aktivitu, a tak sme zbierali šípky, či gaštany, na výkresy otláčali lístie, starali sa o kvietky, či sa snažili vypestovať mrkvu na zúfalo neúrodnom školskom políčku. Harry Potter bol v nedohľadne, a tak nám ako vzory mali poslúžiť Jerguš Lapin, či Maroško (ninja korytnačky boli v tesnom závese). Hoci snaha v nás ten pozitívny vzťah vybudovať bola enormná, stále som tie slová o krásnej prírode pociťoval ako niečo, čo nereflektuje moju vlastnú skúsenosť. Nikdy som nepásol kravy, ani nekŕmil sýkorky (sotva som vedel, ako živá krava vyzerá). Písali sme neúmerné množstvo slohov na témy ako "Zlatá jeseň", či "Zimné ráno", kde sme sa časom naučili dojemne vykresliť v snehu sa prebúdzajúceho jeleňa, či po „bielej perine“ cupitajúcu veveričku. Pani učiteľka bola síce nadšená, ale výsledok bol patetický a v konečnom dôsledku trápny. Ako keď sa snažíte zachytiť niečo, o čom nič neviete, čo ste nikdy nevideli a nezažili. Neskôr to prerástlo do pubertálnej zatrpknutosti, keď človek nechápe, čo všetci vidia na tých "blbých stromoch".

Zmena prišla postupne, keď som sa naučil, že sa nemusím za každú cenu nútiť do akýchsi pocitov úžasu len keď vyjdem k vodárni nad Sásovou, ale stačí nechať prírodu na seba pôsobiť a ono to príde samo. Príbeh pána Sanigu bol síce úplne odlišný, ale ten pocit, že príroda má v sebe niečo, čo nás presahuje máme spoločný. Niekto to nazýva Bohom, iný len "prírodnými silami". Nech to už pomenujeme akokoľvek, táto skutočnosť je neodškriepiteľná.

Pritom na priblíženie sa prírode nie je podľa môjho názoru potrebné uskutočniť meditačné púte do Himalájí, ani absolvovať 30 – kilometrové nočné „prechádzky“ po vzore pána Sanigu. Ja sám by som sa asi dlho odhodlával na nocľah niekde v strede lesa. A ak by som pri tom ani oko nezažmúril, asi by to nebolo z obavy, že zmeškám hlucháňa. Spôsoby sú rôzne ale oplatí sa skúsiť to. Naši sobotní hostia boli toho dôkazom.

Ďalšia vec , ktorou ma pán Saniga oslovil, je jeho schopnosť byť sám sebou. Spomínal, ako si ľudia pri stretnutí s ním často klopkajú na čelo. A pritom sa len venuje tomu, čo ho fascinuje už od detstva. Možno je pohľad na človeka, ktorý robí to, čo ho baví a ešte je pri tom šťastný pre nás vysvetliteľný len tým, že nie je normálny. A sami nie sme schopní realizovať svoje sny, len kvôli obave, čo si o nás ľudia pomyslia. Keď sme začínali robiť Otvárač, tiež som mal strach z toho, ako to celé dopadne. A našli sa aj takí, čo nám neverili a smiali sa z nás. Hoci stále máme čo zlepšovať, som rád, že som do toho išiel. Dnes som presvedčený, že aj vďaka ľuďom ako je „ujo Miro“ a Vám, nášmu publiku, to má celé zmysel.

Vidíme sa v sobotu


Bubs