To, čo vedie k porovnaniu zamilovanosti ku psychóze (tzv. milenecká psychóza) je strata kontaktu nad realitou. Tá sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov:
I.
Zmena nálady na povznesenú, euforickú, premietajúcu sa aj do zvýšeného sebavedomia a náhleho vnímania sveta ako krásneho miesta a života ako nadmieru štedrého a zmysluplného.
II.
Paranoidné zameranie na každého, o ktorom sa domnievame, že by mohol lásku ohroziť. To vrcholí vydráždenou žiarlivosťou v prípade príchodu (reálneho, či domnelého) konkurenta voči vzťahu k milovanej osobe.
III.
Poruchy myslenia hraničiace s bludnými, ktoré sú dokladané napríklad okamžitými myšlienkami na zväzok manželský, len čo láska vypukne, alebo dokonca blud, že láska bude trvať večne a nič ju nerozdelí (viď Romeo a Júlia, Tristan a Izolda, Jack a Rose  z Titanicu...)
IV.
Nakoniec to môžu byť i poruchy vnímania pripomínajúce halucinácie. Neraz sa zamilovanému totiž stáva, že si zozadu spletie úplne cudziu osobu s tou milovanou. Často vyhlasuje, že milovaný/á je najkrajší/á, muž/žena, ktorú videl, čo mu okolie spoľahlivo a pomerne jednoznačne vyvracia („Kde si nechal oči?", „Čo na nej vidíš?", „Sa zobuď konečne!")
K menovaným bodom by sme mohli pripojiť ľubovoľný počet ďalších, každý podľa svojej skúsenosti, napríklad, že jedinec zanedbáva vzťahy, ktoré dovtedy považoval za plodné a podnetné („nemám teraz čas", „nedá sa mi", „prepáč, mám dôležité stretnutie"), že sa mu mení vnímanie času (samozrejme, plynie pomalšie, až do chvíle, kedy sa stretne s milovaným: potom sa naopak tok času exponenciálne zrýchľuje). O ťažkej poruche spánku sa ani netreba zmieňovať:-)
Nuž, ako hovorí W. Congreve: „Ak to nie je láska, tak je to šialenstvo a potom je to ospravedlniteľné."